Ido Portal – stali sme sa odmeranými v pohybe

Ido Portal je učiteľom pohybu. V tej najprirodzenejšej forme, akú si vieme predstaviť. Žiadne fitness, bojové umenie, kulturistika, … iba čistý, úprimný POHYB. Plazenie, vstávanie, húpanie, prevracanie, skákanie, otáčanie, balansovanie na zábradlí … Nepripomína nám to detstvo? A o to tu ide.
Deti nepoznajú terminológiu, majú iba svoju intuíciu. Rodičia ich nenaučia chodiť – to oni sami sa naučia chodiť vďaka kráse úsilia. Robme to tak aj my. Aj tak to funguje iba tak, že môžeme byť vyzbrojení terminológiou a pokynmi, ale sme to my sami, kto „skočíme“, aj keď sa bojíme.

Veľkým spoločenským problémom je to, že sme sa obklopili komfortom až na absurdnú úroveň. Robíme všetko preto, aby sme boli spokojní, chránení, mali čo najviac potešenia a cítili sa bezpečne. Tento muž ale vraví, aby sme opúšťali to, v čom sme dobrí, a osvojovali si to, v čom takí dobrí nie sme. Aby sme v tom boli nebojácni.

Svet vnímame tak ako ho vidíme a tak, ako si ho predstavujeme. Vytvárame si nejaký príbeh, ktorý si v sebe rozprávame. To, čo sa nám naozaj stane nie je také silné, ako to, čo si povieme, že sa nám stalo. A toto by nám mohlo pomôcť k odvahe skúšať nové veci.

Pohyb tu bolvždy, Ido nevynašiel nič nové. Iba otáča perspektívu, otáča nami, aby sme sa vedeli pozrieť na pohyb z iného uhla. Pre mnohých ľudí zo sveta fitness je Ido Portal persona non grata. Tento muž totiž poukazuje na to, že fitness ľudia investujú najviac do svojho cvičenia, ale vo výsledku sa nevedia pohybovať. Ich pohyby sú obmedzené a telo zamknuté v stále sa opakujúcich pohyboch. Úspech nie je dobrý cieľ, pretože po dosiahnutí cieľa nastáva prázdnota. Trénujme absolútne oslobodení od výsledku. Neplánujme, iba reagujme. A hrajme sa. Ak skúšame niečo nové a cítime to ako traumatizujúci zážitok, nevrátime sa k tomu. Budeme mať strach a ten strach bude iba rásť. Ale ak sa pri tom usmejeme, aj to malé pretiahnutie perí uvoľní našu myseľ. A dýchajme. Strach sťahuje svaly. Proste sa so strachom hrajme. Tancujme s ním. A to, čo bolo predtým nemožné, ochromujúce, zrazu zvládneme.

Ľudia nerešpektujú fakt, že niečo dostali. Žijú „myslím, teda som“ – od krku hore. Ale máme aj ruky, nohy, chrbticu, … Tak ich čo najviac používajme. Aby sme neboli pevné stromy, ale ohybné trstiny. Pohybujme, hýbme, pretože môžeme. Keď to prestaneme robiť, pravdepodobne toho časom ani nebudeme schopní.